Kapitola č.17: Povedať pravdu?
Ginny v tú noc napriek tomu, že Albus nechcel aby ho čakala, presedela takmer celý čas na gauči v obývačke. Nemohla spať a chcela na neho predsa len počkať. Okolo jednej hodiny po polnoci jej viečka oťaželi a zaspala. Až keď si ráno našla správu, ktorú jej poslal pomocou letaxu, uvedomila si, že vôbec neprišiel domov. S povzdychom si pomyslela, že si toho na seba berie priveľa a mal by si trochu odpočinúť. Rozvinula zvitok a jej starosti boli na chvíľu preč.
Ahoj mami,
prepáč, že som sa včera nevrátil domov, ale zdržal som sa u Sophie. Práve som na ceste do školy, takže sa doma zastavím poobede. Dúfam, že je všetko v poriadku.
S láskou Albus.
Správa, že bol večer so Sophiou, ju potešila. Azda aspoň táto mladá dievčina dokáže Albusa rozptýliť, aby sa úplne nestratil pod náporom všetkých povinností, ktoré si nabral na svoje ramená.
Ginny už dávno zistila, že Albus je v láske opatrný. Kým ešte chodil do Bradavíc, mal len jednu známosť, teda aspoň o ktorej vedela, a tak nepochybovala, že po troch rokoch to so Sophiou myslí vážne. Tak ako s Dianou, aj so Sophiou si hneď padli do oka a vychádzali spolu ako dobré priateľky. Ginny si vlastne zatiaľ nemohla sťažovať na výber partnerov svojich detí. Lilly so Scorpiusom sú spolu už tiež nejakú dobu, a keďže sa Malfoyovci s Potterovcami viac menej zmierili, nestálo ich vzťahu nič v ceste.
Odložila list a pomaly sa došuchtala do kúpeľne, aby si dopriala osviežujúcu sprchu. Vlažná voda ju dokonale prebrala a dodala jej silu na ďalší deň. Hneď potom pripravila dvojčatám raňajky a premýšľala, čo všetko v ten deň chcela urobiť. Akékoľvek však boli jej plány, zmarila ich nečakaná návšteva.
Keď Ginny zbadala Helenu s kruhmi pod očami a vpadnutou tvárou, takmer svoju priateľku nespoznala.
„Helena, pre Merlina, čo sa stalo?“ spýtala sa znepokojene a viedla značne rozrušenú Scorpiusovu matku dnu.
„Ahoj, Ginny.“ pozdravila bezvýrazným hlasom. Posadila sa na stoličku a len mlčky sedela.
„Helena…“ oslovila ju znovu Ginny, ale stretla sa len s chabou reakciou. Priateľka na ňu uprela oči zaliate slzami a bolo vidieť, ako veľmi sa premáha, aby nezačala plakať.
„Uvarím ti čaj.“ rozhodla Ginny a dala variť vodu. Keď v tom okamihu zbehli dole dvojčatá, ihneď ich zahnala aj s raňajkami do izby.
Položila na stôl pred Helenu šálku zeleného čaju a opäť skúsila zistiť, čo sa stalo.
„Je Albus doma? Ja… viem, že je Albus veľmi dobrý liečiteľ, ale... aj tak sa bojím. Keď som ho videla naposledy, bol taký bledý a slabý… ani nevieme, čo sa mu stalo a odvtedy o ňom nemáme žiadne správy.“ jachtala Helena, no Ginny bola zmätenejšia než predtým.
„Upokoj sa, Albus je teraz v škole. O čom to hovoríš? Čo sa komu stalo? Je niečo s Dracom?“ napadlo ju. Helena však len zamietavo pokrútila hlavou a odpila si z čaju.
„Predsa Scorpius. Albus ho vzal niekam na to liečenie, ale netušila som, že to bude tak dlho trvať, a že sa nám ani neozve.“ vysvetľovala a Ginny už naozaj ničomu nerozumela.
„Scorpius je chorý?“ spýtala sa.
„Ty to nevieš? Boli sme za ním pred pár dňami v tej nemocnici pri Albusovej škole v Edinburgu a Albus tvrdil, že tam pre neho nemôžu nič urobiť, ale on by mohol. Vezme ho vraj niekam, kde sa bude môcť venovať jeho liečbe. Tak som sa prišla spýtať, ako pokročili.“
„Aha, to mi Albus nepovedal. Je teraz skoro stále preč, doma sa dlho nezdržiava. To bude preto, že je so Scorpiusom. Určite za ním chodí pravidelne každý deň po škole.“ snažila sa ju upokojiť a sama premýšľala nad tým, čo Scorpiusovi je, keď to vyžaduje špeciálnu liečbu. Veď Albus dokáže vyliečiť takmer všetko bez nejakého zdržiavania. Začala tušiť, že toto všetko nebude len tak. Všemožne sa pokúšala Helenu utešiť a ubezpečiť ju, že všetko bude v poriadku, ale ju samotnú hlodali pochybnosti. Napokon spolu strávili takmer celý deň a spoločnosť im robili veselé dvojčatá, ktoré ich dokonca dokázali rozosmiať.
Albus medzitým so Sophiou sedel na prednáškach a snažil sa sústrediť. Ešte nikdy mu to nerobilo taký problém ako dnes. Čo bolo príčinou?
Jedným z dôvodov bol, samozrejme, Scorpius, ale v tejto chvíli jeho myseľ zamestnávali spomienky na včerajšiu noc. Bolo to krásne a on na to nemohol prestať myslieť. Počas celého vyučovania si so Sophiou vymieňali zaľúbené pohľady. Keď po skončení školy muselo prísť lúčenie, ani jednému sa do toho nechcelo.
„Naozaj musíš ísť?“ spýtala sa prosebne.
„Musím.“ prikývol.
„A prídeš zase večer?“ prosila ho a v očiach sa jej zračila neskutočná túžba.
„Toto mi nerob.“ šepol a pobozkal ju. Nenávidel sa za to, čo sa jej chystal povedať, ale inak sa nedalo.
„Dnes to nejde.“ odpovedal smutne, ale ona pochopila. Naučila sa tolerovať jeho povinnosti a byť trpezlivá. Nevyčítala mu nič a len mlčky čakala, kedy sa u nej zase objaví. Bola si istá, že jej raz všetky stratené chvíle vynahradí.
„Tak už bež.“ popohnala ho a povzbudzujúco sa na neho usmiala. Ešte raz ju na rozlúčku pobozkal a premiestnil sa domov.
Keby bol tušil, že len, čo sa doma ukáže a zasypú ho mama a pani Malfoyová hromadou otázok, asi by šiel rovno za Scorpiusom. S veľkým sebazaprením uistil Helenu, že Scorpius sa má lepšie než naposledy, ale žiaľ, nie je možné, aby ho videla. Síce mu to chvíľu trvalo, ale s Ginninou pomocou to napokon zvládol a Helena sa konečne o trošku pokojnejšia vrátila domov.
Len, čo Ginny s Albusom osameli, vrhla na neho spýtavý pohľad.
„Vysvetlíš mi to?“
„Prepáč mami, teraz na to nie je vhodný čas. Musím sa ísť postarať o Scorpiusov lektvar a potom musím za ním. Ak chceš, počkaj na mňa večer a všetko ti vysvetlím.“ povzdychol si.
„A môžem sa spoľahnúť, že mi povieš pravdu?“ premeriavala si ho neveriacky.
„Síce sa mi do toho veľmi nechce, keďže sama máš vlastných starostí dosť, ale áno, poviem ti všetko.“ sľúbil a premiestnil sa na miesto, kde sa mali stretnúť s profesorkou Danielsovou.
Pokiaľ šlo o výskum nového lektvaru, nepostúpili o nič viac než noc predtým. Našťastie aspoň ich návšteva u Scorpiusa dopadla lepšie než ten predošlý večer. Albus bol opatrnejší a aj Scorpius sa lepšie dokázal ovládať. Keďže Albus netúžil opäť čeliť Helene, požiadal svojho priateľa, aby jej napísal list. Nejaký čas teda mlčky sedeli a počúvali škrabanie brka o pergamen. Keď sa potom lúčili, pripravoval sa Albus psychicky na rozhovor s matkou. Netušil, ako to prijme a mohol len dúfať, že ho v jeho rozhodnutí podporí. Záležalo mu na jej názore a nechcel by robiť niečo za jej chrbtom. Práve preto sa rozhodol, že je na čase ju zasvätiť.