Kapitola č.16: Ty a ja
Albus celú scénu pozoroval ako v spomalenom filme. Videl svojho priateľa vyliezť z rakvy a prejsť ochranným kruhom bez toho, aby mu to nejakým spôsobom ublížilo. Videl tesáky, ktoré chcel Scorpius zabodnúť do jeho krčnej tepny a uskočil pred nimi v poslednej chvíli. Miesto zubov sa mu do krku zaryli ostré nechty a zanechali po sebe dlhý hlboký škrabanec, z ktorého začala po kvapkách stekať krv. Scorpius, ktorý dopadol na podlahu len o kúsok ďalej než prekvapený Albus, zacítil krv a nebyť pohotového zásahu Sandrin, bol by sa na neho opäť vrhol. Teraz však sedel omráčený a spútaný v opačnom rohu miestnosti a ona okolo neho sypala nový prášok, ktorý by ho mal zadržať. Potom podišla k Albusovi, ktorý sťažka dýchal a rukou si pridŕžal ranu na krku.
„Ste v poriadku?“ spýtala sa ho s obavou v hlase.
„Nič to nie je.“ zamrmlal.
„Toto nie je hra, ukážte mi to, pozriem sa.“ povedala rozhodne a odtiahla mu ruku. Nenaskytol sa jej práve pekný pohľad na krvácajúcu ranu.
„Je to dosť hlboké.“ skonštatovala a mávnutím prútika ranu zacelila. Prestala krvácať, no Albusovi na krku zostala dlhá jazva.
„Ďakujem.“ zašepkal a postavil sa konečne na nohy. Len čo nadobudol stratenú rovnováhu, pristúpil k spútanému a mierne omráčenému Scorpiusovi.
„Čo to vyvádzate? Práve sa vás pokúšal zabiť.“ okríkla ho Sandrin a zadržala ho za okraj habitu. Bez slova sa jej vytrhol a opatrne postupoval ďalej.
„Má pravdu, Albus. Nepribližuj sa, nedokážem sa ovládať.“ zavrčal Scorpius.
„Si v poriadku?“ spýtal sa Albus a pozorne ho sledoval.
„Myslíš, že to vôbec ide? Potrebujem krv, Albus! Je to neznesiteľné, prosím, pomôž mi.“ odpovedal a Albus mu hodil zajaca, čo ležal na zemi.
„Toto…“ ukázal na zajaca a podišiel k stolu, aby opäť naplnil pohár vlastnou krvou a podal mu ho, „...ti musí stačiť, kým prídeme na ten lektvar. Snaž sa to vydržať, Scorpius.“ šepkal Albus, keď zacelil ranu na zápästí a uvoľnil jeho putá. Scorpius sa vrhol na pohár i mršinu, čo mu ležala pri nohách, ale jeho hlad to úplne nezahnalo.
„Je to lepšie.“ zaklamal, a keďže už bol aspoň ako tak schopný ovládať sa, presunul sa do kruhu pri svojej novej posteli.
„Ty si v poriadku?“ spýtal sa Albusa, skúmavo si prezerajúc škrabanec na jeho krku. „Prepáč, to som nechcel.“ zúfalo sa zosunul na podlahu. „Povedz kamarát, čo sme to urobili? Je zo mňa netvor, čo chce zabiť najlepšieho priateľa.“
„Som v poriadku, nič to nie je.“ upokojoval ho a nenápadne pohľadom spražil profesorku Danielsovú, ktorá sa ešte stále tvárila pohoršene.
„Nie si netvor, onedlho budeš opäť v poriadku. Robíme to, aby sme ti pomohli. Ty sa tým netráp, len sa snaž to vydržať.“ prihováral sa mu z bezpečnej vzdialenosti. Scorpius len mierne prikývol.
„Ako sa má Lilly?“ spýtal sa zmučeným hlasom.
„Chýbaš jej. Len čo nájdem spôsob, ako dostať tvoj stav pod kontrolu, budeš ju môcť vidieť.“ prisľúbil.
„Nie!“ vykríkol a oči sa mu rozšírili od strachu. „Nevoď ju sem, nechcem jej ublížiť.“
„Neboj sa, neohrozil by som ju ani teba, takže by som ju priviedol až vtedy, keď by som si bol istý, že nič nehrozí.“ vysvetlil a Scorpius prikývol.
Napokon sa ešte chvíľu rozprávali, Albus sa vypytoval na jeho stav a pocity, aby mohol lepšie zvážiť prípravy lektvaru. Tesne po polnoci sa rozlúčili a Albus so Sandrin vyšli von hlavnými dverami, keďže budova bola chránená proti premiestňovaniu zvnútra.
„Zdá sa, že dnes som to trochu nezvládol.“ priznal skľúčene.
„Len trochu?“ spýtala sa podráždene a Albus akoby počul Severusa, ktorý ho kára ako neposlušného žiačika. „Musíte si uvedomiť, že v tejto hre ide o životy. Nielen môj a váš, ale aj mnohých ďalších.“
„Ja viem, nabudúce budem opatrnejší.“ sľúbil pokorne.
„V to dúfam. Takže sa uvidíme zajtra v rovnakom čase? A tiež dúfam, že kvôli tomu nebudete zanedbávať školu, bola by to veľká škoda.“ povedala a než stihol čokoľvek vysvetliť, premiestnila sa preč.
Albus sa však nevrátil domov. Hoci si to odmietal priznať, bol ešte trochu otrasený z toho, ako po ňom Scorpius skočil a vedel, že v ten večer by nezaspal. Teda aspoň nie sám. Potreboval útechu, pohladenie… niečo, čo mu môže poskytnúť len jediná osoba. Neváhal a o pár minút už posielal svojho patrona k Sophiinmu oknu. Nemusel dlho čakať a vyklonila sa z okna, aby mu zamávala. Hoci to napriek tme nemohol vidieť, tušil, že jej tvár zdobí nadšený úsmev. Naznačila mu, aby šiel k dverám a tam potichu čakal.
Zjavila sa vo dverách ako víla. Mala na sebe len jemnú nočnú košieľku a on si pomyslel, že jej v nej musí byť zima. Miesto pozdravu sa mu vrhla okolo krku a nežne ho pobozkala. S nadšením sa pridal a opätoval jej bozky, akoby boli to jediné, čo ho drží pri živote.
Keď sa od seba odtrhli, aby sa nadýchli, tajomne sa usmiala a chytila ho za ruku. Viedla ho do domu ponoreného v tichu a tme a on zaváhal.
„Naši nie sú doma. Sme tu len ty a ja.“ povedala, keď zbadala jeho rozpaky. Ešte stále na ňu pozeral trošku podozrievavo, ale túžba byť s ňou zvíťazila. Prekročil prah dverí a zavrel za sebou. Obklopila ich nepreniknuteľná tma, no jedny pery našli tie druhé a oni sa nechali unášať do sveta, v ktorom nie sú starosti, bolesť ani trápenie. Do sveta, v ktorom existujú len oni dvaja a ich vzájomná láska.
Opäť sa od seba na chvíľu odtrhli a ich oči si už privykli tme. Cítil, ako sa jemne chveje vzrušením a tuhšie ju k sebe pritiahol. Jej oči v tme žiarili a on si vychutnával možnosť sa do nich vpíjať. Nežne ju hladkal po vlasoch a ona pritom slastne zavierala oči. Avšak šibalské ohníčky, ktoré v nich horeli, prezrádzali, že chce viac. Viedla ho za ruku po schodoch až do svojej izby.
Bola to jediná izba, v ktorej teraz svietilo tlmené svetlo. Keď sa jej bozky presunuli z pier o kúsok nižšie, všimla si čerstvý škrabanec na jeho krku a na mieste stuhla.
„Čo sa ti stalo?“ spýtala sa ustarane.
„To nič. Len malá nehoda so Scorpiusom.“ vysvetlil jej.
„Scorpius? Nechceš mi povedať, že…“ roztriasla sa, tentoraz však od strachu. Vzal jej tvár do dlaní a pozrel do jej nádherných hnedých očí.
„Nie, je to len škrabnutie, nič viac.“ uistil ju a ona mu uverila. Opatrne prešla po rane najprv prstom, neskôr perami. Podvolil sa jej a chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, čo chce. Netušiac ako, ocitli sa pred posteľou a v jej očiach sa zračila otázka.
„Nemali by sme…“ protestoval chabo, ale ona sa len zvodne usmiala, čím ho dokonalo odzbrojila.
„Hádam sa ma len nebojíš? Bez problémov sa púšťaš do pokusov s upírmi, a keď sa ocitneš sám so mnou…“ nedokončila, pretože ju umlčal bozkom.
„Nebojím sa, len to nechcem uponáhľať.“ odvetil, no ona sa len ticho zasmiala a odstrčila ho od seba, takže stratil rovnováhu a chtiac-nechtiac dopadol do mäkkej postele.
Stála pred ním ako bohyňa v jemnej polopriesvitnej košieľke a odrazu si nemohol spomenúť, prečo to vlastne protestoval. Túžba bola mocnejšia než rozum. Stiahol ju k sebe a o chvíľu sa opäť spolu vznášali k výšinám sveta, ktorý patril len im dvom.