Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola č.15: Pod kontrolou?

17. 5. 2009

Slnko už bolo vysoko na oblohe, keď sa Albus konečne zobudil. Uvedomil si, že zrejme prešvihol niekoľko prednášok, ale svet sa kvôli tomu nezrúti. Vošiel do kúpeľne a opláchol si tvár studenou vodou. Kruhy pod očami už našťastie zmizli, keďže si doprial aspoň trochu pokojného spánku a načerpal nové sily, ako mu radil Severus. Rýchlo sa prezliekol a zišiel po schodoch do kuchyne, kde už ho čakali lákavé raňajky.

„Dobré ráno.“ pozdravil mamu a na uvítanie jej dal letmý bozk na líce.

„Zdá sa, že si sa konečne poriadne vyspal a máš lepšiu náladu.“ skonštatovala s úsmevom a sadla si ku stolu oproti nemu.

„Prepáč, ak som bol nevrlý, ale mám teraz trochu starosti. Budem sa snažiť, aby som vás tým veľmi neobťažoval.“ ospravedlňoval sa.

„Ty ma svojimi starosťami nikdy neobťažuješ, Al. Možno by ti naopak pomohlo, ak by si sa mi zdôveril. Ale nebudem na teba naliehať, keď budeš chcieť, rada ťa vypočujem.“ povedala mu a naliala mu do pohára čerstvú kávu.

„James sa na mňa asi trochu nahneval, však?“ spýtal sa zronene.

„Myslel si, že ťa tá správa príliš nenadchla, ale ubezpečila som ho, že si len unavený.“

„To áno, včera som už vážne sotva vnímal.“ prikývol. V tom okamihu sa z vonku prirútili usmievavé dievčatá a vrhli sa svojmu bratovi okolo krku.

„Poď sa s nami hrať, Al.“ žobronila Elisabeth.

„Áno, povozíš nás na metle? Prosím, prosím.“ pridala sa k nej Marry-Ann.

„Nechajte brata, aby sa najedol a oddýchol si. Zrejme bude musieť ísť do školy.“ zahriakla ich mama, ale Albus sa len spokojne usmieval.

„Len ich nechaj. Do školy som už aj tak zaspal a do tretej mám čas. Takže hurá na metly, vy čarodejnice malé.“ zasmial sa veselo a hnal ich do záhrady. Ginny vyšla za nimi a o chvíľu už sledovala, ako Albus vo vzduchu robí rôzne piruety vždy s jednou zo sestier, zatiaľ čo druhá sa s nadšením prizerala.

„To bolo super.“ rozplývala sa Annie, keď zosadla z metly a tvár jej žiarila nadšením.

„Teraz ja, teraz ja.“ dožadovala sa aj druhá a Albus sa už po ňu načahoval, aby ju usadil pred seba.

„Poriadne sa drž, inak ťa z tej metly zhodím.“ žartoval a ona pevne rúčkami chytila metlu. „Letííííííííííííííííme.“ kričal, keď sa s ňou vzniesol do vzduchu a ona pišťala nadšením.

Asi po hodine, keď sa obe vystriedali aspoň trikrát, dosadol Albus do záhrady a unavene sa hodil do trávy. V mihu boli obe pri ňom a začali ho štekliť.

„Dosť! Nechajte ma! Pomoooooooc!“ smial sa a s ním aj Ginny, ktorá sa prišla pozrieť, čo

sa to vonku vlastne deje.

„Mami, mami. Poď nám pomôcť.“ volali ju dvojčatá a nepúšťali Albusa zo svojho zajatia.

„Nechceš mi povedať, že si neporadíš s dvoma malými dievčatami, Albus.“ podpichla ho mama a on na ňu porazenecky pozrel.

„Vzdávam sa. Premohli ste ma. Len už prosím prestaňte.“ žobronil, keď po chvíľke dostával do brucha kŕče od smiechu. Tentoraz už zakročila aj Ginny, ktorá nasilu odtrhla dievčatá od Albusa a poslala ich do domu, aby sa prezliekli, pretože ich už čaká Diana.

„Smeješ sa.“ skonštatoval pri pohľade na mamu a sám sa spokojne usmieval.

„To vďaka vám.“ odpovedala. „Pôjdeme za Dianou, včera vravela, že bude celý deň doma sama, a tak jej budeme robiť spoločnosť.“ zmenila tému.

„To je dobre, nechcem, aby si trávila všetok čas sama doma. Ja už tiež budem musieť ísť a asi sa zdržím dlho, nečakaj ma. Pozdravuj Dianu a odkáž jej aj Jamesovi, že som tou ich novinkou veľmi nadšený a keby potrebovali pomoc…“

„Samozrejme, poviem im to.“ usmiala sa a šla hore skontrolovať dvojčatá, ktoré sa práve pri skrini hádali, ktoré šaty si oblečú.

„Ja chcem tieto.“ ukazovala Annie na belasé šaty, zatiaľ čo Lis chcela nohavice a tričko.

„Tak si oblečte každá čo chcete a je to.“ rozhodla za nich mama, hoci vedela, že táto jej snaha je márna. Obe dievčatá totiž väčšinou, keď niekam šli na návštevu, trvali na tom, že pôjdu oblečené rovnako, aby ich ľudia horšie rozoznávali. Bola to taká ich hra a ony sa ňou naozaj bavili. Nakoniec sa Annie prispôsobila svojej sestre a šli v červených nohaviciach a bielom tričku s vyšitou zlatonkou uprostred.

„Hm, tak sa mi zdá, že jedno famfrpálové družstvo bude mať onedlho malý problém.“ skonštatovala Ginny pri pohľade na ne a pokrútila hlavou.

„Tak poďme, vy dve.“ súrila ich a vstúpila s nimi do krbu a premiestnila sa do domu svojho staršieho syna.

Albus si pred odchodom doprial sprchu, ktorá ho trochu vzpružila a premiestnil sa do Škriekajúcej búdy o trochu skôr, než bol dohodnutý s profesorkou. V tmavej miestnosti so zatiahnutými závesmi sa od večera nič nezmenilo a on si vydýchol. Profesorka Danielsová na seba nenechala dlho čakať a bez zbytočných rečí sa vydali tajnou chodbou do hradu. Mlčky šli až do riaditeľne, pozdravili sa s Georgom a prešli hneď do laboratória.

„Ahoj Severus.“ pozdravil najprv Albus, hneď po ňom zamumlala aj Sandrin pár slov na pozdrav.

„Dobrý deň.“ odvetil Severus a odložil knihu, ktorá mu spočívala na kolenách. „Vidím, že si ma počúvol a konečne sa trochu vyspal.“ skonštatoval neutrálne a Albus len mierne prikývol.

„Takže, myslím, že by sme mali najprv premyslieť možné prísady.“ navrhol a ukázal Sandrin voľné kreslo, v ktorom zvyčajne sedával on. Sám si priniesol iné a postavil ho trochu bokom.

„Severus, vravel si, že by sme mohli použiť dračiu krv ako základ. Myslíš, že to bude fungovať?“ overil si jeho včerajšie predpoklady.

„Nevidel by som v tom žiaden problém okrem jedného.“

„A to?“ spýtal sa Al.

„Povedala by som, že profesor Snape má na mysli jej dostupnosť. Nie je to práve najbežnejšia prísada a ak sa má lektvar variť každý deň…“ vmiesila sa do rozhovoru Sandrin a dúfala, že ju ten strašný muž na obraze nespáli svojím prenikavým pohľadom.

„Presne tak. Preto si myslím, že by ste mali pripravovať lektvar v čo najväčšom množstve s minimálnou spotrebou tejto vzácnej ingrediencie.“ odobril Snape a pozorne si ju prezeral.

„Fajn, tak to by sme mali. Tým by sme zahnali jeho nevyhnutnosť mať prísun krvi každý deň. Čo ďalej? Ako ochrana proti nemu sa používa okrem iného cesnak. Možno, keby sme pridali nejaký do lektvaru, vytvoril by si voči nemu imunitu.“ navrhol a obaja jeho učitelia sa nad tým zamysleli.

„Pokiaľ ho nechceš zabiť, odporučil by som ti len pár kvapiek cesnakového vývaru.“ navrhol Snape a Sandrin prikývla.

„To by šlo. Potrebujeme tiež niečo na potlačenie jeho agresivity, niečo…povedala by som, že vrbenka by tomuto účelu mohla vyhovieť.“ Len čo to dopovedala, pozrela raz na jedného, raz na druhého. Albus sa tváril súhlasne a možno potešene, že im to spolu zatiaľ tak ide, ale na tvári Severusa Snapea sa nedalo nič spoznať. Bol uzavretý v sebe a dokonale ovládal každú črtu svojej tváre, aby na sebe nedal pred cudzím človekom poznať jediný náznak súhlasu, či naopak protestu.

Takto to trvalo ešte veľmi dlho, kým prebrali zoznam základných zložiek lektvaru. Najťažšie bolo prísť na niečo, čo by poskytlo ochranu pred slnečným svetlom, takže túto časť zatiaľ odložili a usúdili, že možno tento problém vyrieši nejaké kúzlo, ktoré k lektvaru pripoja.

„Moja sesternica pracuje v skupine ľudí, ktorí sa zaoberajú výskumom nových kúziel, možno by nám mohla pomôcť. Zajtra jej skúsim napísať.“ povedal akoby nič Albus.

„A môžeš mi prezradiť, čo jej asi tak napíšeš? Drahá sesternica, mám kamaráta upíra, nepoznáš nejaké kúzlo, ktorým ho zachránim?“ posmieval sa mu Severus a Sandrin sa jeho uštipačné poznámky zdali nanajvýš nevhodné v tejto situácii. Ako sa však zdalo, Albus si z nich nič nerobil. Ba naopak, zdalo sa, že je to bežný spôsob komunikácie medzi nimi.

„Poviem jej, že by som potreboval pomôcť s istým výskumom, na ktorom v rámci školy pracujem s profesorkou Danielsovou. Veď nakoniec, ona sama tiež robí výskum, takže to určite pochopí. Ale Viktória by pochopila aj variantu, ktorú si predostrel ty.“ uškrnul sa Al.

„Uvidíme.“ pokrčil ramenami Severus.

„Potrebujem si uvariť ešte Krvdoplňujúci lektvar a už pôjdeme, Severus.“ oznámil svojmu priateľovi a postavil sa ku stolu.

„Na čo potrebuješ práve tento lektvar? Nechceš mi tvrdiť, že robíš to, čo si myslím.“ zavrčal Severus zo svojho obrazu a prepaľoval ho pohľadom.

„Presne tak. Ale nerob si starosti, mám to pod kontrolou.“ odvetil nezaujato chlapec a pokračoval v práci. Sandrin sa k nemu postavila z druhej strany a so zaujatím ho sledovala. Už pri ich spoločných hodinách si všimla jeho zručnosť a presnosť, ktoré ju uchvacovali. Napokon sa posadila späť do kresla a ukradomky pozerala smerom k mužovi, ktorý bol jej otcom. Keď zachytil jej pohľad, snažila sa vymyslieť nejaký námet ku konverzácii.

„Albus je skutočne nadaný chlapec a v lektvaroch sa naozaj vyzná.“ začala opatrne.

„Áno, má talent. Jeden by neveril, že prvé dva-tri roky bol v lektvaroch naozaj mizerný.“ odpovedal pohotovo, ale nespúšťal z nej zrak.

„Áno. Vravel mi, že všetko čo vie, sa naučil od vás. Vskutku zaujímavé.“

„Nemyslím. Keď je to raz v človeku, je len otázkou, ako to v ňom prebudiť a rozvíjať. Albusov problém bol v sústredení. Býval roztržitý, a preto robil nezmyselné chyby.“ bavil sa s ňou celkom nenútene. Hovoril predsa o svojom priateľovi a navyše zdieľali spoločný názor na Albusa, takže s tým nemal najmenšie problémy.

„Hotovo!“ ozvalo sa od stola, kde práve chlapec upratal na miesto aj poslednú prísadu a zazátkoval fľaštičku.

„Idete za ním?“ spýtal sa Severus.

„Áno. Vieš, čo potrebuje.“ prikývol Albus a zamieril k dverám.

„Buď opatrný.“ povedal miesto pozdravu Severus a s tichým povzdychom si vzal zo stola knihu, ktorú predtým odložil.

„Toto nemôže dopadnúť dobre.“ zamrmlal sám pre seba a pohrúžil sa do čítania.

Keď sa vrátili do Škriekajúcej búdy, privítal ich tlmený buchot na veko rakvy.

„Zdá sa, že chce von.“ poznamenala Sandrin a v ruke pevne zovrela svoj prútik. Albus prikývol a tiež sa pripravil. Doprostred kruhu, ktorý bol vytvorený z prášku z divokej ruže hodil mŕtveho zajaca, ktorého chytil neďaleko Zakázaného lesa a levitačným kúzlom odsunul veko tak, aby sa Scorpius mohol dostať von. Ten veľkou rýchlosťou vyskočil von a nedbajúc na ochranný kruh, ktorý ho mal zadržať, sa vrhol priamo na prekvapeného Albusa.


 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.