Kapitola č.14: Na čo myslíš?
Albus sedel v kresle a unavene pozeral na brata, ktorý z akéhosi jemu nejasného dôvodu priam sršal radosťou.
„Tak čomu vďačíme za vašu návštevu a hlavne tomu, že na mňa čakáte v túto neskorú hodinu?“ spýtal sa znovu.
„Teda, ty máš ale náladu. Sophia ti snáď dala kopačky, že si taký namosúrený?“ doberal si ho James.
„Veľmi vtipné, tak už to vyklop.“ nenechal sa vytočiť. Bol taký unavený, že na hádku s bratom nemal síl, hoci inokedy by mu tú poznámku len tak nedaroval.
„No dobre teda, mama už to vie, ale ty sa nezdáš príliš zvedavý. Možno by sme to mohli nechať na inokedy.“ ošíval sa James trochu urazene. Štvalo ho, že brat neprejavil viac záujmu.
„No tak, James. Prestaň ho trápiť. Nevidíš, že je unavený?“ zastala sa Albusa Diana.
„Vďaka, aspoň niekto ma tu chápe.“ usmial sa na ňu mladší Potter. „Tak mi to povedz ty, Diana, lebo od tohto tu by som sa to nedozvedel ani do rána a vážne som už unavený na podobné žarty.“ povzdychol si.
„No vieš, sme tu, lebo sme chceli, aby ste to vedeli ako prví.“ povedala s tajomným úsmevom a významne pozrela na svojho muža. Albus napriek tomu, že bol bystrý a často pochopil veci skôr, než boli vyslovené, len v očakávaní pozeral tu na jedného a hneď zas na druhého.
„Teda Al, ty si fakt tupec. Budeme mať dieťa.“ nevydržal to už James a vykríkol.
„Čože?“ žasol Al a hneď sa spamätal. Konečne pochopil dôvod tých záhadných úsmevov a bratovu dobrú náladu. „To je skvelá novinka. Blahoželám vám obom.“ povedal a objal svoju švagrinú a bratsky potľapkal Jamesa po ramene. „Veľa šťastia vám prajem. Ale ak dovolíte, vážne už pôjdem spať.“ ospravedlnil sa a na potvrdenie svojich slov zoširoka zívol.
„Dobrú noc, Al. Dobre sa vyspi.“ zasiahla konečne aj mama, keďže James už-už otváral ústa, aby čosi povedal. Albus len zakýval na pozdrav a stúpal hore schodmi.
„Čo mu je? Nezdal sa byť príliš nadšený.“ mračil sa.
„Samozrejme, že bol nadšený. Videl si, že bol unavený. Myslím, že má nejaké starosti.“ zastala sa Ginny mladšieho syna.
„Aké starosti?“ vmiesila sa Diana.
„Neviem, nič mi nechce povedať.“ pokrútila hlavou a v duchu si vyčítala, že jednou z tých starostí je určite aj ona sama.
„Prosím ťa, Albus je len unavený zo školy a zrejme mu chýba Sophia. To bude všetko.“ zľahčoval James, ale okamžite stíchol, keď videl mamin pohľad.
„Nemysli si, že Albus nemá vlastné problémy. Buď rád, že o niektorých veciach nevieš. Ty máš teraz vlastnú rodinu a staráš sa o ňu, ale tvoj brat na seba prebral všetku zodpovednosť za túto.“ povedala Ginny trochu vyčítavo.
„Ale veď sa o vás starám, pomáham vám, ako to len ide.“ bránil sa James.
„To áno, veď netvrdím, že na nás zabúdaš. Ale je to tvoj brat, kto je tu denne a rieši problémy, ktoré nastávajú v tejto rodine. Ty máš zodpovednosť za Dianu a za to dieťatko, ktoré spolu čakáte a ja to chápem. Ale tvoj brat cíti potrebu sa o nás starať a dozerať na nás.“ vysvetľovala Ginny.
„Mami, je niečo, čo by som mal vedieť? Stalo sa niečo o čom neviem?“ spýtal sa podozrievavo.
„Nič vážne a už je to vyriešené. Ale prosím, nabudúce nezľahčuj problémy svojho brata. Ani ty, ani ja nevieme, čo za tým všetkým je.“ prosila a James pod jej káravým pohľadom len poslušne prikývol. Až doteraz bola Diana potichu a nemo sledovala ich rozhovor.
„Myslím, že by sme sa už mali vrátiť domov. Rada som vás videla.“ ozvala sa teraz a lúčila sa s Ginny.
„Zajtra mám v práci voľno. Nechcete prísť aj s dvojčatami na návštevu?“ pozvala ju a Ginny vďačne pozvanie prijala.
„Tak už poď, James. Premiestni nás.“ pobádala manžela a postavila sa vedľa neho, aby sa ho chytila. James si ju opatrne, ale pevne privinul na svoju hruď a po tichom zamumlaní niečoho, čo znelo ako prianie dobrej noci a potom sa obaja premiestnili.
Zabralo len pár minút, kým Ginny upratala použité šálky a šla si ľahnúť.
Keď sa v malom jednoposchodovom domčeku na okraji malej dedinky objavili dve postavy, hodiny na kostolnej veži práve odbíjali dve hodiny ráno.
„To už je toľko?“ preľakol sa James a pustil Dianu.
„Veru. Mal by si ísť spať, aby si bol ráno fit.“ odpovedala a nasledovala ho do spálne. Bola to veľká miestnosť so stenami v pastelových farbách. Diana, ktorá sa kvôli strate svojich schopností nemohla venovať povolaniu v kúzelníckom svete, sa naplno venovala umeniu. V ich dome snáď nebola miestnosť, ktorú by nezdobil jej obraz a pokiaľ šlo o steny, jedna farba sa jej zdala fádna. Preto boli steny v izbách aspoň dvojfarebné s rôznymi kombináciami. V miestnosti dominovala veľká manželská posteľ, pod oknom stál stolík so zrkadlom a v dvoch rohoch boli postavené skrine. Z izby viedli spojovacie dvere priamo do kúpeľne, v ktorej práve zmizol James.
Keď však o chvíľu neskôr ležali vedľa seba v spoločnom objatí, spánok ich obchádzal a odmietal dosadnúť na ich viečka.
„Nad čím premýšľaš?“ spýtala sa Diana.
„Nad tým, čo povedala mama. Ak som to dobre pochopil, stalo sa niečo o čom neviem a zrejme nešlo o žiadnu hlúposť, ak sa tým Albus trápi. Myslíš, že sa o ne málo starám? O mamu a dievčatá?“
„Nie, nemyslím. Staráš sa o ne. Dohliadaš na to, aby im nič nechýbalo a boli v poriadku.“ odpovedala a hladkala ruku, ktorou ju objímal.
„Tak prečo to vravela?“ zachmúril sa.
„Ty môj hlupáčik. Ona ti predsa nič nevyčítala. Povedala ti len, že odteraz tvoju úlohu hlavy rodiny prevzal Albus a nemáš podceňovať jeho starosti, ktorých má už zrejme dosť.“
„Hm. A nad čím uvažuješ ty?“ zmenil predmet rozhovoru.
„Premýšľam o nás.“ priznala. „A o našom dieťati.“
„Čo sa deje?“ zbystril pozornosť.
„Vieš, uvažovala som…. myslíš, že bude moták ako ja?“ vyslovila konečne nahlas. Tuhšie si ju k sebe pritiahol a pobozkal ju do vlasov.
„Ty nie si moták a v tom je rozdiel. Ty si svoje schopnosti mala a prišla o ne, zatiaľ čo moták ich nikdy nemal.“ vysvetľoval jej ako už mnohokrát predtým.
„To je jedno, som na tom teraz rovnako. Ale čo naše dieťa?“ otočila sa, aby mu videla do tváre. V slabom svetle mesiaca, ktoré prenikalo dnu pootvoreným oknom, sa odrážala jeho vážna tvár. Už to nebol ten chlapec, do ktorého sa zaľúbila. Bol to dospelý muž, zodpovedný, spoľahlivý a hlavne milujúci.
„Myslím, že na také veci je ešte skoro. Ale aj keby to malé nebolo kúzelníkom, budem ho milovať tak, ako milujem teba. Je to naše dieťa, plod našej lásky a ja si neviem predstaviť, žeby som ho mal rád len preto, že bude vedieť čarovať.“
„Skutočne?“ šepla.
„Pochybuješ snáď? Aj keby náš syn alebo dcéra v živote nezobrali prútik do ruky, nikdy by pre mňa neznamenali niečo menej. To ťa uisťujem.“ povedal úplne vážne a ona po tomto uistení konečne spokojne zaspala v jeho náručí.