Kapitola č.13: Dúšok krvi
Na zemi uprostred tmavej miestnosti osvetlenej len slabým svetlom vyžarujúcim zo svietnikov na stenách, ležal mladý chlapec zmietajúci sa v bolesti. Z hrdla sa mu drali rôzne chrčivé zvuky, medzi ktorými občas bolo rozumieť slová ako krv či piť. Nebol však v miestnosti sám. Dve postavy stojace ďalej sledovali celú tú desivú scénu a takmer nedýchali.
„Prosím, potrebujem piť.“ žobronil chlapec na zemi.
Oproti nemu stojaci čiernovlasý mladík sa okamžite prebral z počiatočného šoku a namieril prútikom na svoje zápästie. Jemne sykol, keď sa na ňom objavila rezná rana a z nej začala vytekať červená tekutina.
„Čo to robíte?“ vykríkla prekvapená Sandrin.
„Podajte mi ten pohár.“ povedal Albus ukazujúc na sklenený pohár stojaci na stole. Sandrin chmatla pohár zo stola a podložila ho pod Albusovu ruku tak, aby krv netiekla na zem, ale do pohára.
„Ste blázon.“ karhala ho.
„Nebojte sa, počítal som s tým. To stačí, odložte ten pohár.“ povedal a len, čo odtiahla po okraj naplnený pohár, priložil si druhú ruku na svoje zápästie a o chvíľu nebolo po zranení ani pamiatky.
„Ako ste to urobili?“ nevychádzala z údivu a uvedomila si, že sa ho na to chcela spýtať už dávno. Podobným spôsobom predsa vyliečil jej zranenie hlavy.
„Neskôr. Teraz musíme pokračovať.“ zastavil ju a ďalším šibnutím prútika levitoval pohár s tou vzácnou tekutinou smerom ku Scorpiusovi.
„Scorpius, tu je to. Opatrne, napi sa pomaly.“ poučoval ho. Oslovený chlapec sa vrhol na to jediné, čo ho mohlo udržať pri živote a lačne pil dúšok po dúšku.
„Potrebujem viac.“ povedal, keď ho vyprázdnil a odhodil do kúta, kde sa roztrieštil na malé kúsky.
„Nadnes stačí. Zajtra dostaneš ďalšiu, rozumieš mi?“ snažil sa s ním komunikovať, ale Scorpius ho počúval len napoly. Bol upírom len chvíľu, a tak si našťastie ešte dokázal zachovať trochu zdravého rozumu a prikývnuť na súhlas.
„Dobre, teraz si ľahni a odpočívaj. Zajtra zase prídeme.“ usmerňoval ho a Scorpius skutočne poslúchol. Len čo za sebou zavrel veko rakvy, použil Albus opäť levitačné kúzlo, aby na vrch Scorpiusovho nového lôžka položil kvet divokej ruže, ktorá mu mala zabrániť vyliezť odtiaľ.
„Tak, to by sme mali.“ uľahčene si vydýchla Sandrin a sťažka dosadla na stoličku pri stole.
Albus z vrecka vytiahol malú fľaštičku s purpurovou tekutinou a trochu si jej nalial do úst.
„Krv doplňujúci lektvar. Myslím, že sa mi teraz bude hodiť. Denne mu síce donesieme zvieraciu krv, ale tá ho pri živote dlho neudrží. Musí mať aspoň trochu ľudskej.“ vysvetľoval, keď zachytil jej spýtavý pohľad.
„Budeme sa teda striedať?“ navrhla, ale on rázne pokrútil hlavou.
„O to sa postarám. Od vás žiadam len pomoc s lektvarom. Pre mňa tá trocha krvi nič nie je.“
Sandrin sa rozhodla nehádať s ním. Na túto debatu bude ešte času dosť.
„Kedy chcete začať? Hneď teraz alebo až zajtra?“
„Myslím, že ráno múdrejšie večera. Zájdem do hradu dohodnúť sa so Severusom a zajtra, keď skončíte s výukou, mohli by sme začať. Počkám vás, povedzme, o tretej tu?“ rozhodol Albus.
„Dobre. Takže sa uvidíme zajtra. Zatiaľ dobrú noc a pokúste sa trochu vyspať, inak sa s varením môžeme rozlúčiť.“ pokarhala ho mierne. On jej na to len niečo nezrozumiteľné zamrmlal a tajnou chodbou sa pustil smerom k hradu.
Onedlho už sedel oproti Severusovi, ktorý ho prepaľoval pohľadom.
„Vyzeráš hrozne. Kedy si naposledy spal?“ spýtal sa ho a neskrýval hnev vo svojom hlase.
„Prestaň s tým aj ty, Severus. Nepotrebujem kázanie, ale pomoc.“ unavene mávol rukou chlapec.
„Tak spusť.“ odvrkol starší kúzelník na obraze a prekrížil ruky na prsiach.
„Poraď mi, ako mu dať vypiť ten lektvar bez toho, aby mu ublížil? Upíry predsa nemôžu okrem krvi nič jesť ani piť.“ odpovedal s povzdychom a dúfal, že mu jeho priateľ pomôže vyriešiť toto dilema, na ktoré trochu vo všetkom tom zmätku zabudol.
„Chceš povedať, že si na to predtým nemyslel? Nevravel si náhodou, že máš všetko dokonale premyslené?“ sarkasticky si ho doberal.
„Do kotla, Severus. Ja viem, je to veľká chyba, ale stalo sa. Potrebujem pomôcť, lebo ak to nejako nevymyslím, tak ho tým lektvarom zabijem, miesto aby som mu pomohol. Nie som dokonalý, nikdy som ani nebol. Nie som o nič lepší než iní v mojom veku, tak neviem, prečo ma všetci vnímajú ako niečo extra. Chcem proste žiť normálny život.“ rozkričal sa odrazu, ale ku koncu už nevládal.
„Upokoj sa. Tvoje okolie ťa vníma ako výnimočného, pretože to ty si. A teraz nemám na mysli len tvoje schopnosti. To, čo ty robíš pre iných, tak sa obetovať dokáže len málokto. Ty si teraz hlavnou oporou celej svojej rodiny. Odkedy tvoj otec zomrel a brat sa oženil, si hlavou rodiny a tvoja matka i sestry v tebe majú istotu, ktorú potrebujú. A to, čo teraz robíš pre svojho priateľa… Albus, v tomto si po svojom otcovi viac, než si myslíš. On šiel a obetoval svoj život pre blaho celého sveta a ty, hoci si to neuvedomuješ, ideš v jeho stopách. Lenže nesmieš zabúdať sám na seba. Nerob všetko pre iných na úkor vlastného života. Máš pravdu, každý robí chyby, ale to, čo som ti chcel povedať je, že ty robíš chyby preto, lebo si v celej tej veci príliš osobne zainteresovaný a únava ti rozhodne nepomôže k lepším výkonom. Potrebuješ nabrať nové sily a odpútať sa od toho. Ber Scorpiusa ako svojho pacienta, nie priateľa. Potom to pôjde lepšie.“ hovoril potichu Severus a jeho hlboký hlas prenikal až k Albusovej duši. Tie slová ho skutočne upokojovali a on nadobúdal svoju stratenú rovnováhu.
„Čím to je, že vždy vieš, čo máš kedy povedať?“ spýtal sa ho Albus so zavretými očami.
„Dovolím si tvrdiť, že ťa za tie roky poznám a viem, kde máš svoje slabé i silné stránky. Navyše, poznal som aj tvojho otca a hoci on potreboval trochu odlišný prístup, mnohé možno aplikovať aj na teba.“ odpovedal mu so spokojným úsmevom. „Už sa cítiš lepšie?“
„Hej, vďaka. Ale stále trvá problém s tým lektvarom. Pomôžeš mi?“ zaúpel Al.
„Už som nad tým premýšľal. Keďže aj tak musí každý večer dostať krv, použil by som ako základ celého lektvaru dračiu krv. Má silné magické vlastnosti a ak ju chceli použiť na vylepšenie protivlkolačieho lektvaru, myslím, že v tomto prípade bude mať veľmi dobré uplatnenie.“ povedal pokojne učiteľ lektvarov.
„Vidíš, to ma nenapadlo. Dobrý nápad, zajtra to s profesorkou Danielsovou skúsime.“ tvár sa mu na chvíľu rozjasnila, ale o chvíľu úsmev vystriedalo veľké zívnutie. „Myslím, že ťa počúvnem a pôjdem sa vyspať.“ uzavrel nakoniec a pripravil sa na odchod. Vtom si na niečo spomenul a otočil sa na podpätku.
„Ty, Severus, chcel si mať niekedy deti?“ spýtal sa ho. Tmavovlasý kúzelník na obraze strnul.
„Čože? Čo sú to za bláznivé nápady? Ja a deti? Hádam si nikdy nepočul o mojej minulosti a povesti upíra, čo v žalároch vysáva svojich študentov?“ uškrnul sa.
„Prosím ťa, veď ťa poznám. Všetko to bola len pretvárka, tak to na mňa neskúšaj. Tak uvažoval si o deťoch alebo nie?“ zopakoval dôraznejšie. Severus sa zamračil.
„Nie. Nenašiel som ženu, s ktorou by som chcel mať deti. Možno keby…“ odmlčal sa a po chvíli rázne pokrútil hlavou. „Proste nie, žiadne deti.“ uzavrel a Albus vedel, že toto bude ešte ťažké.
„Tak teda dobrú noc, Severus. Uvidíme sa zajtra.“ rozlúčil sa a použil krb v riaditeľni, aby sa dostal domov a konečne sa hodil do postele. Severus aj Danielsová mali pravdu, cítil sa unavený, a to by mu nebolo veľmi na osoh. Lenže ako sa zdalo, na spánok si mal ešte nejakú chvíľu počkať.
Keď vystúpil z krbu v obývačke, zbadal na gauči sedieť Jamesa, Dianu a mamu. Nevedel si predstaviť, čo mohlo byť dôvodom takto neskorej návštevy, a tak trochu znervóznel.
„No konečne. Kde sa flákaš, Albus?“ privítal ho brat s úsmevom na tvári, a ako si Albus mohol všimnúť, úsmev zdobil tváre všetkých prítomných okrem tej jeho.
„Čo sa to tu deje?“ spýtal sa trochu podráždene a posadil sa do najbližšieho kresla, pretože keby ešte chvíľu stál, nohy by mu zrejme vypovedali službu, taký bol unavený. Očakával vysvetlenie, ale to, čo prišlo, ho v tej chvíli skutočne nenapadlo.