Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kapitola č.10: Voľba

17. 5. 2009

Albus upieral svoje oči na obraz visiaci v starom ráme na stene oproti.

„Severus, ty myslíš…“ jachtal.

„Nemyslím. To jediné zabráni smrti. Ale vieš dobre, čo to znamená. Otázka je, či chceš nechať svojho  priateľa radšej zomrieť alebo ho vystaviť niečomu, čo sa rozhodne životom nazvať nedá.“ ozval sa hlboký hlas z obrazu.

„Čo by si urobil ty?“ spýtal sa Al a dúfal, že mu učiteľ pomôže vyriešiť toto dilema.

„Nežiadaj odo mňa, aby som ti povedal, čo máš urobiť, Albus. Je na tebe, ako sa rozhodneš.“ zaznela odpoveď. Severus si pomyslel, že on by radšej volil menšie zlo - smrť. Lenže nechcel Albusa ovplyvniť. Bol vďačný za to, že táto voľba nebola na ňom.

„Povedz mi jedno. V prípade, že by som niečo urobil, je potom možnosť mu pomôcť? Profesorka Danielsová vravela, že by sa chcela pokúsiť vyrobiť nejaký lektvar účinkujúci na podobnej báze, ako protivlkolačí. Myslíš, že je to možné?“ chcel vedieť chlapec.

„Po pravde, netuším. Vymyslieť protivlkolačí lektvar trvalo naozaj dlho a rozdiely medzi vlkolakmi a upírmi sú veľké. Vlkolak je nebezpečný len po premene počas splnu, ale inak môže žiť prakticky normálne. Lenže upír… neznesie denné svetlo, okrem krvi nesmie požiť žiadne jedlo ani nápoj, musí spať v rakve… a to hlavné, že je upírom neustále a každú noc je nebezpečný. Taký život by som neprial ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi. Bol by si schopný urobiť to priateľovi, Al?“

„Ja viem, ale mohol by som to skúsiť. Môžem ho niekde zavrieť a strážiť, aby nikomu neublížil. Keď denne dostane krv, prežije. A možno sa nám podarí vytvoriť lektvar, ktorý by…“ nahlas premýšľal Al.

„Spamätaj sa!!“ vyštekol na neho Severus. „Toto nie je hra, ktorú môžeš začať kedykoľvek odznova. ČO keď ho premeníš a budeš prvý, koho zabije? Kto potom dohliadne na to, aby nevraždil ďalej? A ak sa ti to aj podarí, ako dlho myslíš, že zvládneš udržať ho niekde pod zámkom? Vymkne sa ti to z rúk a budeš ľutovať. Áno, Al. Budeš si vyčítať každý zmarený život a najviac budeš ľutovať svojho priateľa, ktorý to robí len preto, že nemá na výber.“ hustil do neho Snape už podstatne miernejším hlasom.

„Dosť už.“ prosil Albus, ktorý sa krčil v kresle. Vyzeral opäť ako malý chlapec, ktorý sa vždy, keď nevie ako ďalej, schúli do kresla, objíme si rukami kolená a uprene pozerá pred seba mierne sa húpajúc dopredu a dozadu. Severusovi bolo ľúto, keď ho takto videl. Naposledy bol v takom stave, keď mu zomrel otec. Vtedy tu takto presedel niekoľko večerov a on nevedel, ako mu pomôcť.

„Albus“ oslovil ho jemne. Tento tón používal len vo výnimočných prípadoch, ale Albus ho už počul. „Viem, že chceš urobiť správnu vec. Ale možno by si mal nechať Scorpiusa, aby sa rozhodol. Nemusíš niesť všetku zodpovednosť na svojich ramenách. Viem, že si myslíš, že musíš všetkým pomôcť a všetkých zachrániť rovnako ako tvoj otec, ale to nie je pravda. Aj ty máš právo žiť svoj vlastný život a riešiť vlastné problémy, nie tie cudzie.“ vravel potichu. Uvedomoval si, že je to len pár dní od Minervinej smrti a aj to Albusa veľmi zasiahlo, hoci to skrýval a snažil sa byť silný.

„Chcem vedieť jedno…“ začal opatrne Albus. Najviac ho teraz trápilo, čo si o ňom Severus pomyslí. Ten výbuch hnevu pred chvíľou ho varoval, že s jeho rozhodnutím určite nebude súhlasiť a toho sa bál. „Ak urobím čo musím, zostaneme naďalej priateľmi? Viem, že je to šialenstvo, ale jeho rodičia a moja sestra by jeho smrť niesli veľmi zle.“

(A ty tiež, pomyslel si Severus, hoci nahlas to nevyslovil, len mlčky počúval)

„Potrebujem vedieť, že ma podporíš v mojom rozhodnutí.“ žiadal chlapec. Severus si povzdychol. Hoci to neschvaľoval, nedokázal by sa vzdať toho priateľstva. To by bola príliš vysoká cena pre nich oboch.

„Nech sa rozhodneš akokoľvek, podporím ťa. Ak budeš potrebovať laboratórium, je ti k dispozícii a rád ti pomôžem. Ale na oplátku mi musíš niečo sľúbiť.“

„A to?“

„Prv, než niečo podnikneš, spýtaš sa Scorpiusa, či s tým súhlasí. Ak sa na to vy dvaja podujmete, musíš byť naozaj opatrný a keby sa ti veci vymkli spod kontroly, vieš, čo musíš urobiť.“ povedal s dôrazom na slove musíš. Albus naprázdno prehltol, ale prikývol.

„Budem už musieť ísť. Ďakujem, Severus.“ rozlúčil sa.

„Nezabudni, že môžeš prísť kedykoľvek.“ zavolal za ním ešte čiernovlasý kúzelník z obrazu. Keď Albus odišiel, pohrúžil sa Severus do svojich myšlienok rovnako ako jeho mladý kamarát.

Ginny práve pratala jedlo zo stola, keď sa Albus objavil vonku. Nečakala ho tak skoro. Samozrejme ešte nevedela o tom, čo sa stalo včera v noci, a tak nemala dôvod robiť si starosti. Lenže jediný pohľad na jeho strhanú tvár ju presvedčil o opaku. Albus pomalým krokom prešiel až do kuchyne a posadil sa na stoličku. Položil si ruky na stôl a zložil na ne hlavu. To Ginny naozaj znepokojilo a prisunula si k nemu stoličku. Jemne sa dotkla jeho ramena. V tom momente akoby si uvedomil, že prišiel mamu skontrolovať, či je v poriadku a nie jej prirábať starosti. Vyskočil na nohy a otočil sa, aby sa trochu upokojil a tváril sa vyrovnane. Neskoro. Vnímavé oko matky neoklame. Ginny sa nedala zastrašiť jeho prudkým pohybom a znova k nemu podišla.

„Čo sa deje, Albus?“

„To nič, mami. Ako sa cítiš?“ zmenil tému rozhovoru, ale ona sa nedala oklamať.

„Som v poriadku, ale ty zjavne nie. Povedz mi, čo sa stalo.“ prosila potichu, ale keď opäť pokrútil hlavou, zvýšila hlas.

„Albus Severus. Okamžite mi povieš, čo sa deje, inak to z teba dostanem hoc aj s použitím veritaséra.“ pohrozila, ale tým len zväčšila synove zúfalstvo. Šuchtavo sa dotackal do obývačky a na gauči sa schúlil do klbka. V tej chvíli Ginny pochopila, že sa stalo určite niečo vážne. Doteraz bol Albus vždy ten silný, ktorý ich všetkých podržal. No teraz? Ležal tu ako ranené vtáča, čo čaká, kým bolesť pominie a príde jeho vykúpenie, jeho smrť. Zohla sa k nemu a jemne ho pohladkala po vlasoch.

„To bude v poriadku, synček. Neboj sa, som tu s tebou. Ak nechceš, nič nehovor. Som tu s tebou.“ tíšila ho a Albusovi sa po tvári začali kotúľať horúce slzy. Vzal do svojich rúk maminu teplú dlaň a pritisol si ju ku perám.

„Mám ťa rád, mami. Ani nevieš ako veľmi.“ zašepkal a ona ho vrúcne objala. Ani jeden neprehovoril, kým sa dnu nevrútili dvojčatá výskajúce od radosti, že ich brat je doma. Lenže sa netešili dlho. Albus bez slova vyšiel na poschodie a zo skrinky v kúpeľni si vzal fľaštičku s ružovým obsahom. Vypil ju celú a než opustil kúpeľňu, opláchol si tvár studenou vodou.

Ginny ho čakala pod schodmi. Vyzeral už trochu vyrovnanejšie, ale nedalo jej veľa práce zistiť, že je pod účinkom lektvaru.

„Kam ideš?“ spýtala sa prekvapene, keď sa načiahol po cestovný plášť.

„Musím ešte niečo zariadiť, mami. Naozaj si v poriadku? Zvládneš to tu, ak by som sa dnes už nevrátil?“ spýtal sa s obavami.

„O mňa sa neboj, som v poriadku. Ale ty mi robíš starosti. Naozaj mi nechceš povedať, čo sa stalo?“ pozrela na neho ustráchane.

„Možno neskôr. Keby si niečo potrebovala, daj mi vedieť a hneď prídem. Mám ockov komunikačný galeón.“ povedal a na rozlúčku ju pobozkal na čelo. Potom sa bez zaváhania premiestnil.

Scorpius ležal na nemocničnej posteli a jeho tvár bola ešte bledšia než zvyčajne. Jeho telo zmietala horúčka a celý sa triasol. Albus k nemu podišiel a natiahol ruky nad jeho telo, dlaňami nadol. Sústredil sa na svoje sily a snažil sa nejakým spôsobom jed z tela vyhnať. Lenže veľmi skoro zistil, že to nedokáže. A tak len vyčaroval studené obklady, aby znížil horúčku. Menil ich každú chvíľu a za celú tú dobu zostával jeho priateľ v bezvedomí. Premýšľal, aké iné možnosti má. Napadlo ho použiť slzy fénixa, ale jednak bol problém, kde by nejakého vzal a jednak pochyboval, že by ešte dokázali pomôcť. Možno, keby ich použili hneď, dalo by sa o tom uvažovať, ale ako správne povedal Severus, jed zo slín už je metabolizovaný a rozšírený po celom tele. Smrť, ako ohromná úľava je už len otázkou času.

Chlapcove viečka sa zachveli a Albus sa snažil zaujať jeho pozornosť tým, že na neho prehovoril.

„Albus? Čo sa stalo?“ spýtal sa hlasom tak tichým, že ho sotva počul.

„Pohrýzol ťa upír...“ povedal Albus po chvíľke zaváhania. Scorpiusove oči sa privreli a on slabo prikývol. Spomenul si na ten večer.

„To je zlé.“ skonštatoval vecne, čím Albusa úplne rozhodil. Vyskočil zo stoličky a začal sa prechádzať po izbe ako ranené zviera chytené v klietke.

„Sadni si, Albus. Ty za to nemôžeš. Síce ešte nechcem zomrieť, ale zrejme nie je žiadna šanca…“ ozvalo sa z postele.

„Takto nehovor Scorpius. Vždy je šanca…“ začal opatrne, rozhodnutý predostrieť mu svoj nápad.

„O čom hovoríš? Hádam... len nemyslíš…Ach, Albus, toto nie.“ zvolal zúfalo.

„Nie, počúvaj ma. Bolo by to len dočasné. Niečo vymyslím. Dajaký lektvar alebo niečo, ale nenechám ťa tak. Len potrebujem čas a ten v tomto stave nemáš.“ vysvetľoval Albus a dúfal, že sa mu podarí priateľa prehovoriť.

„Albus, prosím…“ šepkal.

„Scorpius, máš rád moju sestru? Naozaj rád?“ spýtal sa odrazu Al.

„Že sa vôbec pýtaš. Chcel by som s ňou stráviť celý život, ak by to šlo. Mať s ňou deti a …“ zasníval sa.

„Tak vidíš. Chcem, aby bola moja sestra šťastná, a keď ju teraz opustíš, bude jej veľmi smutno. Ak už to nechceš urobiť kvôli mne a svojim rodičom, mysli aspoň na Lilly. Ona ťa potrebuje. Miluje ťa a neviem si predstaviť, ako by bez teba žila.“ húdol do neho neustále a nevzdával to. Ich pohľady sa stretli. Scorpius sa po chvíli začal strácať v tej nekonečnej hĺbke zelených očí svojho priateľa, ktoré boli naplnené úzkosťou a zúfalou prosbou.

„Tak dobre. Ale nesmieš to povedať našim. Nikdy by s tým nesúhlasili a nebyť Lilly, tak ani ja.“ povzdychol si. Albus mu stisol ruku, aby ho povzbudil a úpenlivo premýšľal, čo všetko teda bude musieť zariadiť. Než odišiel, vymysleli spolu výhovorku pre Malfoyovcov a potom sa rozlúčili. Na Albusovi teraz bolo, aby zariadil všetko potrebné a veru to nebolo len tak niečo.



 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.